Sochár Mgr.art. Peter Barta sa narodil 28.8.1983 v Nitre. Absolvent Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave a Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave u profesorov D. Salamonovej a doc. J. Kubu. Po umeleckom pobyte v svetovom hlavnom meste mramoru a štúdiu na Accademii di belle arti v Carrare u profesorov P.G. Balocchiho a F. Cremoniho sa vrátil na Slovensko a naďalej intenzívne tvorí. Hlási sa trvalým pobytom k Nitre. Do vienka dostal vyvolenie počúvať hlas kameňa. Zázrak vesmírnych síl v štruktúrach kameňa… Snívajúce krivky na žilkách… Aké je večno v súcne, spoločne v jednej stope?… Aké sú rozpaženia rezonov v osloveniach ?… Aká je reč kameňa i ľudských citov?… Aké sú premisy zraku ruky a zraku duše?… Výzva k rozhovoru, k snívaniu, k zamysleniu! K snívaniu v kameni… Čo všetko nás zjednocuje a čo delí?… Neživý kameň do sochárovho hmatu vypovedá o sebe ako mudrc. Kde je hranica nehmotného s hmotou?… To hľadá, zamýšľa sa, sníva v kameni. Čo je nad nami a čo medzi nami ? … Aký má smer naša cesta?… Jednota rozdielnosti…Živé a neživé polia prehovárajú… Duch nad všetkým sa vznáša, duch milujúci. Sochár ho cíti okolo seba a v sebe… Poďme s ním ďalej, poďme s ním do vlastných hlbín… Na špičkách, v bázni! Socha už za neho o sebe hovorí… Pohyby jeho duše otvárajú rozhovor priamo so štruktúrou priehľadov, keď sa začal rozprávať so svetom alabastru, onyxu, mramoru… až na povrch vyšiel hlas vzájomných dotykov a tvar hlasu…Ten otvoril svet harmónie s kozmom, so súcnom, kde tvar plynie ako večno, ako jeho hudba, ako čas v pretiahnutých plytkých veľkolepých líniách zakončených zatočením do arabesky stočeného detailu. Ten iskrí ako bodka za vetou. Je to báseň citu v tvare harmónie. Neskutočný svet! Abstraktno ? A predsa, aké je to všetko konkrétne, zväčšené, reálne a jasné! Áno, v kameni je začarovaný vesmír a v sochárovi je očarovanie ním… Jeho duša si pamätá všetky prežité harmónie, všetky strety so svetom od stvorenia ako s jeho lásko – matkou. Barta vyvádza na povrch sôch tvary nieh svitania, tečúcich vôd, odrazov kvapiek na hladine, letiacich mrakov, letiacich citov, letiacich nádejí a ich vlnení, je to otlačok ľudskej túžby v kameni, a zamilovanosť aj do tvaroslovia sveta, do dotykov, do prelínania plynutí, do brán ich priechodov, do kvetov, to všetko spieva, to všetko slávi, to všetko jev prostote jednoduché ako láska. Sochár zamilovaný do kameňa. Sochár zamilovaný do ladnosti, sochár zamilovaný do dotykov medzi onyxom a bronzom, medzi onyxom a drevom. Medzi mužom a ženou. Presne a jasne definuje dotyky dvoch. Duálnosť jednoty. To všetko je snenie jeho sochy. Keď jeho socha sníva svoj pratvar, zamilovane ju hladí a dáva jej svoje spolusnenie. A výpoveď príde so spolusnením jeho duše a dlaní ako šperk…